Ako sa zacina

...Bolo to práve začiatkom roka a začala som chodiť s Adriánom. Spoznali sme sa na diskotéke a nič moc som si od toho nesľubovala. Brala som ho s rezervou. Približne po týždni ma poprosil o požičanie peňazí. Pravdaže ma zaujímalo na čo ich potrebuje. Keď mi však povedal, že na heroín, okamžite ma vyplo ako strunu a povedala som mu, že mu peniaze požičiam len za podmienky, keď si budem môcť dať aj ja. Táto hnusná veta, ktorú som práve vyslovila, zmenila celý môj. Vtedy som na túto dôležitú vetu môjho života hrdá, veď som urobila rozhodujúci krok k vyskúšaniu drogy.
Prvú dávku som si dala hneď ihlou. Fajčenie a šnupanie heroínu som považovala za zbytočné zdržiavanie, s ihlou je to oveľa rýchlejšie a ešte aj účinnejšie. Vo chvíli, ako do mňa vstúpila droga, aj mne bolo jasné, prečo nikto nevedel opísať ten zmenený stav, ten pocit fleshu. Nespoznávala som samú seba. Svet, o ktorom som predtým márne snívala, bol zrazu tu. Po jednej jedinej dávke heroínu. Z reality už ma nič nezaujímalo. Všetko som mala na háku. Malo to však jednu chybičku krásy. Umelo vytvorený stav trval len tak dlho, kým účinkovala droga. Bola som presvedčená, že som našla svoj zmysel života. Na druhý deň som si heroín išla kúpiť sama. Po psychickej stránke som sa na heroín stala závislou už po prvej dávke. Aj samú seba som spočiatku klamala: “ Ešte zopárkrát si dám a potom s tým prestanem...” Nahovárala som si, že to mám pod kontrolou. Bola to ale poriadna hovadina. Pichala som si každý deň, a keď som nemala v sebe drogu, už som to ani nebola ja. Stav bez drogy bol pre mňa šedivým, nič nehovoriacim obdobím. Nebavila ma byť bez drogy. Ani som si neuvedomila ako rýchlo ubehol čas, kedy som na tom začala byť už skutočne zle. Stala som sa už aj fyzicky závislou od drogy. Začali prvé odvykacie krízy. Už nestačili dávky ako spočiatku. Už museli byť o poznanie silnejšie a ani pocit nebol ani zďaleka taký, ako predtým. Keď som nemala dávku, bolo mi poriadne zle Rozboleli ma kĺby i svaly, hlava mi trešťala, žalúdok vypovedával poslušnosť a vracala som, prihlásila sa nespavosť...Peniaze ž nestačili, začala som vynášať veci z domu a neskôr aj kradnúť. Jestvoval pre mňa len HEROÍN, nič iné. V kútiku duše som sa akosi utešovala, že mám predsa ešte Adriana, ale aj to bola láska cez heroín. Keď sme mali v sebe dávku, boli sme ochotní jeden pre druhého zniesť aj modré z neba. Akonáhle dávka vyprchala, kričali sme jeden po druhom. Droga nás držala po kope , nebolo v tom nič iné. Jednoducho heroínová láska. Stratila som všetko čo som mala. Rodinu i kamarátov. Bez dávky drogy som s nikým ani nedokázala rozprávať. Rútila som sa až na dno. Škola šla prudko dole vodou a s ňou aj všetko ostatné. Uzavrela som sa sama do seba a prístup ku mne mala droga samotná. Len a iba ona. Samej zo seba mi bolo zle. Nenávidela som celý svet, vrátane seba samej. V snahe aspoň dočasného úniku od zničujúcej nenávisti siahla som po osvedčenom prostriedku, po droge. Poriadna blbosť, Však. Myslela som si, že droga ma ešte ako tak drží nad vodou. Vinu za všetko toto som dávala svetu okolo seba , sebe nie.
Veľmi som chcela umrieť, ale zároveň som sa hrozne bála smrti. Želala som si, aby prišla tíško, nebadane. Kdesi hlbšie som ale dúfala, že nikdy nepríde. Mala som sa priveľmi rada a strašne som sa ľutovala. Bola som už troska so všetkým čo k tomu patrí. Už som sa nevládala voziť v tomto šialenom kolotoči. Priznala som sa rodičom, aby mi pomohli. Naozaj urobili čo mohli. Okamžite mi vybavili liečenie a potom ešte šesťkrát, pretože všetkých sedem liečení bolo neúspešných.
Teraz som už bola naozaj hotová. Rodičia mi neverili, nemala som kde spať, ani čo jesť. Bývala som, ako sa dá nazvať priamo na ulici. Kvôli droge, ktorú som tak nenávidela, bola som nútená kradnúť. Šialené však. Nenávidíte niečo, zároveň aj hrozne milujete. Drastická a dramatická je láska k droge. Droga ma zmenila až tak, že bez drogy som sa bála pozrieť do zrkadla. Stále som sa len ľutovala a neprestajne plakala. V tomto období som si bola istá len jednou vecou: Som narkomanka!
Nevládala som to. To bol hlavný dôvod prečo som sa dala aj na ôsmu liečbu. Bolo mi jedno čo spravím pre to, len aby som nebrala heroín, aby som sa mohla zaradiť do bežného života . Vedela som, že to bude úžasne ťažké. Rovnako tak som vedela, že sa o to musím pokúsiť.
Teraz abstinujem už deväť mesiacov a začínam nový život bez drogy. Opätovne, krok za krokom získavam dôveru svojich rodičov. Chápem ich zdržanlivosť, veď som im nesmierne ublížila. Teraz im opätovne ďakujem, že aj po mnohých sklamaniach dali mi ďalšiu šancu a všemožne ma podporujú v tom, aby som sa dala úplne do poriadku.
Možno viacerým z vás, ktorí čítate moju spoveď narkomana, pomôže pochopiť nás narkomanov a dať nám ešte jednu šancu pre život, i keď sme sa v minulosti veľa naubližovali, hlavne tým najbližším...
Dostať sa do toho je veľmi ľahké, ale cesta späť je neuveriteľne ťažká, alebo ŽIADNA...           Ked to zazila mala 18 r.

DALSI PRIBEH MLADEJ DIEVCINY

Keď som bola na strednej škole, začala som brať kokaín. Moji rodičia vedeli, že sa čosi deje, ale vždy keď chceli zo mňa niečo dostať, klamala som. Hovorila som im, že nemôžem mať problém s drogami, pretože drogy neberiem. Potom som ukradla otcovi z peňaženky peniaze a kúpila som si za ne kokaín. Vždy som sa považovala za veľmi pekné dievča a vždy som vedela, že ma rodičia milujú a starajú sa o mňa. Nikdy som nemala núdzu o chlapcov a vždy som mala veľa dobrých priateľov. Vlastne som ani nevedela, že som závislá od kokaínu. Ale keď som mala šestnásť, začala som robiť také veci, že som stratila voči sebe všetku úctu. Začala som robiť prostitúciu, aby som získala peniaze na drogy. Tiež som sprevádzala mužov v spoločnosti a zarábala som tak slušné peniaze. V jedno popoludnie, keď som bola v škole, zistila mama, že robím prostitúciu. Našla v mojej izbe zoznam telefónnych čísel. Boli to telefónne čísla sprevádzajúcej služby, pre ktorú som pracovala. Zavolala tam. Hneď vedela, čo robím. Pre mojich rodičov to bola tá posledná kvapka. Nemohli už so mnou viac žiť. Dali mi na výber, buď prestanem brať drogy a pôjdem sa liečiť, alebo mám vypadnúť z domu. V podstate som sa rozhodovala medzi drogami a rodinou. Rozhodla som sa pre kokaín. Nechala som školu, zbúchla som sa s dvoma dílermi a nasťahovala som sa k nim. Najskôr boli veľmi fajn. Kúpili mi nádherné šperky a šaty a brávali ma do dobrých reštaurácií. Dokonca mi kúpili aj auto. Ešte stále som pracovala pre tú sprevádzajúcu službu, takže som mala vždy dosť peňazí. Môj postoj voči rodičom bol: "Kašlem na vás. Nepotrebujem vás." Keďže tí chalani boli díleri, vždy som mala zadarmo drogy, aké som len chcela. Nemusela som už za kokaín platiť. Jeden z tých dílerov sa stal mojím chlapcom, hoci mal tridsaťtri rokov a ja som mala len šestnásť.
Mal styky so zámorím, kupoval kokaín po kilách a varil ho na crack (krek) priamo v dome. Potom išiel von a rozniesol ho svojim zákazníkom. Myslela som si, že len černošská spodina fajčí crack, pretože mal povesť drogy geta. Ale v spoločnosti týchto dílerov som zistila, že crack je všade. Berú ho mnohí vzdelaní ľudia, žijúci v lepších štvrtiach. Môj chlapec nepredával na ulici v gete, predával belochom, ktorí mali dobrú prácu, veľa peňazí a krásne domy. Nikdy sme sa nebáli polície. V belošských štvrtiach sú policajti slepí, pretože tu nedochádza v súvislosti s crackom k násiliu alebo vraždám tak, ako to býva v chudobnejších štvrtiach. Môj priateľ zarábal predávaním cracku tisíce dolárov týždenne, ale policajti nemali ani šajn, čo sa deje. Ako keby ani neexistovali. V lepších štvrtiach je crack neviditeľnou epidémiou. Môjmu priateľovi neprekážalo, že užívam kokaín, ale nechcel, aby som brala crack. Hovorieval mi: "Crack ťa zničí. Nezahrávaj sa s ním, pretože je to najhoršia droga, aká existuje." Až dovtedy som s tým nemala problémy. Vždy som si myslela, že crack je to posledné na svete, čo si dám. Ale niektorí z tých mužov, ktorých som chodila sprevádzať do spoločnosti, mali radi crack. Vyspala som sa s nimi a potom si zapálili svoju fajku. Táto droga sa povaľovala všade. Tak som to raz v noci skúsila. Chcela som zistiť, aké to vlastne je. Keď na to prišiel môj priateľ veľmi sa nahneval. Strašne sme sa pohádali. Zbil ma a povedal mi, aby som to už nikdy nespravila. Ja už som ale bola závislá od kokaínu a keď som si raz zafajčila crack, bolo to, akoby som bola desaťkrát závislejšia. Nasledujúcich šesť mesiacov som stále fajčila crack. Dávala som si dávku za dávkou a dávku za dávkou a nespávala som aj tri, štyri, päť nocí po sebe. Nechala som to dôjsť až tak ďaleko, že som sa neudržala na nohách a potom som prespala aj dva, tri dni. Keď som sa potom prebudila, prvé čo som spravila bolo, že som si strčila medzi zuby fajku. Po piatich či šiestich mesiacoch intenzívneho užívania cracku som už ani nevyzerala ako ľudská bytosť. Veľmi som schudla a moje oči vyzerali strašne - vyhasnuté a podliate krvou. Vyzerala som ako dievča z ulice. Môj priateľ mi dával toľko cracku, koľko som len chcela, ale už nebol ku mne dobrý. Spolu s jeho priateľmi ma bil a znásilňoval. Na večierkoch boli zvlášť suroví a nechávali ma kolovať po miestnosti. Strhli zo mňa šaty a musela som súložiť s celou kopou ľudí. Mala som šestnásť rokov a znásilňovali ma tridsať-, tridsaťpäťroční muži. Ale ja som sa nepokúšala odísť. Ďalej som ostávala v tomto prostredí.
Ďalej som sa nechávala biť a znásilňovať, pretože som potrebovala crack. Často som sedela s fajkou ukrytá v skrini. Moje telo bolo dotlčené a zjazvené, ale ja som necítila žiadnu bolesť. Bála som sa tých mužov, s ktorými som žila, ale všetky moje city boli fuč. Fyzicky som bola ešte stále nažive, ale po citovej stránke som spáchala samovraždu...    Jeto smutne co?